„Tak to robia v Hollywoode. Hodláš snáď spochybňovať ich metódy?“
Tacuki Fudžimoto je poklad. Zatiaľ čo do nás z každej strany vpichujú nové a nové kritiky, Fudžimoto ukazuje cestu ako môžeme znovu objaviť radosť z jednoduchého pozerania filmov. Kto čítal jeho Chainsaw Mana, ten si určite všimol, že kapitoly sa začínajú pozdravom k jeho najmilovanejším kinematografickým skvostom. Pozdravy sa nakoniec preniesli aj do anime adaptácie v podobe bombového intra. Fudžimotova ďalšia manga s názvom Zbohom, Eri je o čosi dlhší, o čosi priamejší pozdrav, ktorý takisto hovorí o láske k filmom, k ich tvorbe a kultúre, ktorú okolo seba vytvárajú.
Verneho optimistické vízie o čarokrásnych budúcich objavoch už dávno vyšli z módy. Dlhotrvajúcim trendom v sci-fi sa stal negatívny pohľad na technológiu. Každé naše vysnené stvorenie začne skôr či neskôr nenávidieť svojho stvoriteľa a spoločné príbehy človeka a technológie sa takmer vždy končia zničujúcim konfliktom. Z času na čas sa tento únavný kolotoč spestrí nejakými vesmírnymi plavidlami alebo exo-skeletonami, ktoré ľudskej rase pomáhajú vo vyvražďovaní mimozemskej civilizácie a vice versa.
Zbohom, Eri ale takýto konflikt veľmi nezaujíma. Z neutrálnej perspektívy radšej poukazuje na skrytý potenciál filmov – aj ako technológie aj ako umenia. Príbeh sa začína tak, že protagonista Júta je poverený úlohou zachytiť posledné chvíle života svojej matky na kameru. Na jednej strane chladný, odmeraný spôsob ako tráviť čas s blízkymi, na strane druhej je to ale nevyhnutná obeta k tomu aby sa navždy zachovali spomienky na milovaného človeka.
„Nemôžeš točiť podobné veci! Veď tým znevažuješ pamiatku vlastnej matky!“
Len čo sa Júta ako-tak vyrovná so smrťou, zopakuje sa podobná situácia znovu, tentokrát s dievčaťom menom Eri, sekundárnou protagonistkou príbehu. Rovnako ako Jútova matka aj Eri požiada nášho protagonistu aby zachytil jej posledné okamihy a dokončené dielo potom odprezentoval pred celou školou na filmovom festivale. Iste, je tu možnosť spísať život Eri do knihy, ale vizuál predsa len vyhráva nad textom pokiaľ ide o otázku dôveryhodnosti… Alebo nie?
Špeciálne efekty sú len jednou kapitolou vo filmovej knihe kúziel. Najmocnejšiu mágiu ktorú film má je strih. Zbohom, Eri ukazuje práve na to, aká veľká je moc filového strihu. Správny strih dokáže človeka zmeniť na démona alebo na svätca, dokáže hlboko tragickú udalosť akou je smrť matky zmeniť na nezmyselne komickú… Samozrejme, každé umenie dostáva svoju odozvu. Rôzny ľudia majú k zostrihaným fikčným svetom rôzny postoj. Keď sa fikcia nedrží reality, väčšina to považuje za klamstvo, výsmech alebo urážku. Ale nájdu sa aj takí, ktorým skreslený fikčný svet pomáha nájsť dobro niekde, kde ho oni vlastnými silami nedokázali nájsť. Pre niekoho vytvára filmový strih iba krásne no zbytočné lži, ale Fudžimoto poukazuje, že strih vie ľuďom pomôcť zaostriť na tú časť života, na naratív ktorý nutne chceli a potrebovali vidieť.
„Cieľom každého diela je preniknúť do
problémov príjemcu, rozosmiať ho alebo ho rozplakať…“
Fikcia a filmy nie sú synonymum pre klamstvo, sú len ďalší pohľad na realitu, rovnocenný s akýmkoľvek iným subjektívnym pohľadom živého človeka. Je pravda, že človek v živote prežíva dobro aj zlo. Zlé spomienky môžu byť bolestivé a táto bolesť človeku potom môže zastrieť zrak, keď sa snaží spomínať si na tie dobré chvíle. Fikcia nám vie pomôcť usmerniť naše zmýšľanie, preniesť nás na miesto, kde svet už nebude taký temný. Zbohom, Eri nám ukazuje, ako sa dá odhaliť pravda aj pomocou predstavivosti a fantázie. Niekedy mýtický upír lepšie vystihuje charakter osoby, než by to dokázal nejaký päťdielny realistický životopis.
Napríklad taká Eri je ďalšia skvelá ženská postava z Fudžimotovho fikčného háremu. Na prvý pohľad ukážkový stereotyp Manic Pixie Dream Girl, energické dievča, ktoré si bezdôvodne vyhľadá chlapa v depresii a začne mu na hlavu sypať trblietavý prášok. Eri donúti Jútu ísť za svojim snom, spoznávať nové filmy a zlepšovať sa v ich tvorbe. Avšak, kto pozná podobnú Fudžimotovu krásavicu menom Makima, tak už asi tuší, že Eri bude tiež skrývať nejaké sebecké, postranné úmysly…
Samozrejme okrem zaujímavých myšlienok stoja za pochvalu aj niektoré príbehové techniky. Chainsaw Man je známy svojimi šokujúcimi zvratmi, ale zdá sa, že v prípade Zbohom, Eri sa Tacuki Fudžimoto vyhral s plottwistmi ešte viac. Nie je to však na úkor súdržnosti príbehu. Twist za twistom do seba ale pekne logicky zapadajú a neslúžia len na jednorazové šoky ale pomáhajú tiež vytvárať bizarnú atmosféru pri ktorej si čitateľ nemôže byť ničím istý. S tým súvisí aj ďalšia príbehová technika – manga je kreslená z pohľadu prvej osoby a väčšina okienok má rovnakú veľkosť čo môže evokovať zábery na starom dobrom filmovom páse. Táto ojedinelá perspektíva len ďalej umocňuje atmosféru neurčitosti celého príbehu. Trošku, ale len trošku to môže pripomínať populárne psychologické mangy od Šúzó Ošimiho (ktoré zatiaľ u nás preložené neboli).
Tento článok neche byť recenzia ani kritika, skôr taká menšia oslava toho, že tento príbeh vôbec vznikol. Nemôžem napríklad objektívne zhodnotiť štýl kresby, pretože mám voči nemu zaujatosť a myslím si, že je perfektný, komiks ako má byť – ideálna hranica medzi priveľkým a primalým množstvom detailov.
Na záver: Power je najlepšia, Marla je vymyslená a kupujte Zbohom, Eri u nás na nerdi.cz
Komiks je možné koupit ZDE: https://www.nerdi.cz/sbohem–eri/
Autor: Ivan Čižik
